1. |
Hora
01:19
|
|||
2. |
||||
Vytuhol vosk z pohasnutej sviece,
ustal pochod čo viedlo ľudské srdce.
Prázdnom, tichom v ľudskej hrudi,
čuť zlovestnú ozvenu smrti...
Párom čiernych koní divoko cvála,
hladom po hriechu mocne volá.
Z ríše tieňov, kde ráno nesvitá,
v čiernom koči, kde je smrť ukrytá...
Ako zvon pohrebný vetrom zvoní,
medeným postrojom spod kopýt koní.
Zbehnú sa vetri zo všetkých strán,
rozkopnú vráta dokorán...
Až sa spoja sily do temného tornáda,
to bude znamenie, že smrť práve prichádza.
Svetlo života sa v minulosť zmení,
vráti sa späť do ríše zatratených.
Duša vydaná do pazúrov smrti,
roztrhaná je na márne kusy.
Mizne v obzore ako prach hviezdny,
cestou dláždenou kamennými hrobmi.
Nihil, beznádej, už žiadna viera,
po náreku a bolesti ostala len vypálená čierna diera.
Telo hodené do drevenej truhly
nasýti zem, aj kostné červy.
Oddávna, aby ostala zachovaná
až po skon vekov rovnováha.
Z ríše ticha havran priletí
vo víre sadzí a ohnivých perutí.
Plameňmi rozpáli čiernu sviecu,
tak večnú a nehasnúcu.
|
||||
3. |
Krajina hrobov
04:09
|
|||
Ako jedovatý had sa hustá hmla plíži,
pod bránou zo železných mreží.
Sprevádza ju ticho, nie slávnostné chorály,
krajinu hrobov bielym dymom zahalí.
Mizne v nej chodník vykladaný z kameňa,
na bludisko sa mení hrobová krajina.
Ako modly uprostred stoja dva staré duby,
potomkovia starého lesa z pradávnej doby.
Silou svojich obrovských koreňov
prerastajú všetky hroby hlboko pod zemou.
Väznia v sebe duše od koreňov, až po koruny
tých, čo lanom ukončili svoje biedne životy.
Neznáme mená tesané v náhrobných kameňoch,
osudom písaná kronika o ľudských príbehoch.
Biblické sochy muža na kríži a ženou zronenou,
ich tváre skresané dažďom a vetrom na netvorov.
Keď odbije polnoc pri splne mesiaca,
všetky duše sa dajú do zbesilého tanca.
Polámané kríže rokmi premočeného dreva,
vzduch otrávený puchom, čo šíri hniloba.
Zástupy čiernej masy stojacej medzi hrobmi
kropia zem smútkom nasýtené slzy.
Kataklizma sĺz zem ponára do bahna,
spomienky vetrom odviate na veky do prázdna.
|
||||
4. |
Nesvätý Black Metal
05:43
|
|||
Hlboko v studenej zemi nikoho, kde temnota dýcha z lesov,
mrazivá ríša severu vábi svojou desivou krásou.
Tam temnota povýšená bola na post kráľovnej,
aby usadla na chladný trón svojej vlády ľadovej.
Pod chladným bičom víchrov sužovaný je ten kraj,
kde čierne mraky havranov vládnu nebesiam.
V rozorvaných skalách zrodil sa netvor doposiaľ nepoznaný,
sejúci obrovský des a zlo, čo strachom z neho mrazí.
V tej ríši odvekého desu, kde kľud ruší krik umierajúcich,
ľadové víchre nesú puch ponad rozsiahlu alej hnijúcich.
Toto panoptikum obetí v morbídnych pózach
je varovaním pre všetkých, čo zablúdia v temných horách.
Tí, čo v hanbe kľačia a srdcia im strach požiera,
ostanú stratení v mraze a vydaní v nemilosť netvora.
Však ten, kto nájde odvahy a do brán nenávisti vkročí,
môže pozrieť netvorovi do jeho kalných očí.
S plameňmi v krvi, a však srdcia plné chladu,
elita vyvolených, čo smú výsostne nahliadnuť
do tajomných krýpt, kde netvor od vekov spal,
prichádza peklo na zem, netvor zvaný BLACK METAL…
|
||||
5. |
Pustá planina
03:38
|
|||
Na planinu padá hmla,
ona tajomnú silu má,
strácajú sa všedné dni,
nočné mory mení v sny.
Pustá planina v hmle,
vydaná napospas slepote,
taká ona je
nikomu nič nepraje.
Príchodom noci, planinu pohltí tma,
čo magickú silu v sebe ukrýva.
Svetlo v nej tratí zrak,
len ticho, čo šíri strach.
Pustá planina v tme,
vydaná napospas temnote.
Na planinu sneh sadá,
on mocnú silu má,
zima ukončí života púť
tým, čo našli v mraze smrť.
Príchodom noci, planinu pohltí tma,
čo magickú silu v sebe ukrýva.
Pustá planina v mraze,
napospas chladnej skaze,
suchom sužovaná planina,
tak ničivú silu ukrýva...
Kameň, čo sa premení v prach,
už je cítiť posmrtný pach,
požierajúc sa v rozkvete,
skrvavené obete
v žiari slnka, života lúč,
spaľuje pláň a život je fuč,
bez vody a zelene,
len sucho a plamene.
Taká pustá planina,
čo tá v sebe ukrýva
ak sa vydáš na tú púť
čaká ťa tam krutá smrť...
|
||||
6. |
Posledná cesta kráľa
03:16
|
|||
Cestou kráča muž zlomený,
nesie svoj osud, kríž drevený...
Dľa súdu na ňom visieť bude
ako vlajka na sťažni, vraku lode...
Kráča prachom, kráča kamením,
ako kráľ svojim nádvorím...
Ostré tŕne vrazené do kože venca,
ktorému už nerozkvitnú ruže.
Pod údermi do kolien padá,
bolestným pohľadom milosť hľadá.
Vášeň davu po krvi volá,
ranami biča sa koža na kusy trhá.
Slzou v oku k mase pozerá
na ovce, čo zradili svojho pastiera...
Ku hore sa bitý kráľ blíži,
aby spečatil svoj osud na drevenom kríži...
Na boha volá, prosí o pomoc,
no z nemých mrakov neprichádza žiadna moc!!!
|
||||
7. |
V objatí železnej panny
02:40
|
|||
Dávno zapadané pamäti v prachu
o dáme, čo vládla krvou stredoveku.
Dejiny písané krvou obetí
tých, čo našli smrť v bolestnom objatí...
Pohodený v nemilosť súdneho dvora
do krvavých rúk inkvizítora.
Posledný pohľad do očí kata,
než sa navždy zavrú kované vráta...
Uväznený v bolestnom zovretí
v útrobách kovu, kde slnko nesvieti,
šialená tma, čo nikdy nekončí,
z útrob znie rev krutej sirény...
Som teror kovaný v strachu...
Železný démon splodený v hriechu...
Som rukou, ktorá žitie drtí...
Mením slzy na potoky krvi...
Agonická očista pre spásu duše,
stovky hrotov vrazených hlboko do kože.
Výraz tváre ako, keď sa k búrke zmračí,
s každou kvapkou krvi život končí...
Ako kniha posledným slovom zatvára,
martýrium našlo cieľ, telo umiera...
|
||||
8. |
Éra ohňa
04:07
|
|||
Na skale, ktorá hviezd sa dotýka,
stojí starý hrad temného panovníka.
Vedie k nemu len jedna cesta,
cez hmlu močiarov a bahnom lesa.
Spoza hradieb stoja vysoké veže,
zdobia ich staré kované mreže.
Z diaľky na vežiach vidieť z cesty,
krvavé vlajky päťcípej hviezdy...
Mohutné hradby omývané krvou,
utopené štíty kosti nepriateľov.
Na pustých chodbách visia fakle
horiaceho ohňa, čo nikdy nevyhasne.
V strede hradu spí panovník na tróne,
čaká na deň, keď jeho pomsta príde.
Posledný dedič prastarého sveta,
keď zem otročila ohňu a silám vetra...
,,...Tento odkaz, nech ako víchor letí,
svet ľahne popolom a ohňu bude navrátený,
nech môj hlas ako hrom v búrke znie,
všetko spáľte, nikdy nebude prímerie...,,
Rohom prebudí ohnivých démonov,
ktorý svet rozdupú pekelným plameňom.
Povolá do boja, čo v každej vojne boli
nikdy neporazení, skalní troli.
Prelomí zámok od brány podsvetia,
z nej okrídlení draci do nebies vyletia.
Obrovské vatry, aj najmenšie plamene,
všetky budú stáť pri ničení zeme.
PRI NIČENÍ ZEME !!!
PRI NIČENÍ ZEME !!!
|
||||
9. |
Pod vládou večnej zimy
04:33
|
|||
Ukrytá hlboko v dunách
čaká na svoj čas.
Jej vládu na zemi ohlási
krutý mráz.
Ako v divadle, keď na konci padne opona,
éra tepla stíchne, nekonečná zima začína.
Zima usadne na trón, chopí sa mocne žezla,
aby zoslala na ľudí časy ľadového pekla...
Zem premení krajinu bielych snov,
čo neustále padajú z výšin oblakov.
Víchrice rozdupú ohne, poslednú nádej ľudstva,
niet miesta pre ľudí v ríši chladného kráľovstva.
Bez vyzvania, razom v jednom okamihu,
modrá planéta sa borí do hlbín snehu.
Nad pustými pláňami sa pýšia len stromy,
na vrcholcoch osadené bielymi korunami.
Utíchol zhon ľudí, utíchli všetky hlasy,
svet sa odel do bielych šiat a do mŕtvej krásy.
Lesné potoky, rieky i jazerá,
všetky sa zmenili na ľadové kráľovstvá...
Z výšin hladí zima na veľkosť svojho impéria,
ako pod snehom mizne svet a celá história...
Tak na zemi pod vládou večnej zimy,
navždy vyhaslo teplo ohňa ľudskej špiny.
Tak na zemi pod vládou večnej zimy,
navždy vyhaslo teplo ohňa ľudskej špiny.
|
||||
10. |
||||
Tej noci bol mesiac jediný svedok,
čo vedel, že s ránom príde aj smútok.
Potoky sĺz pretiekli vráskami na tvári
a zahalené srdcia ostali na čiernom oltári...
Ako vraví jedna stará legenda,
každý si píšeme do zvitkov života.
Ty si svoj posledný predčasne dopísal
a v dračom korábe na večnosť vyplával...
Aby si za noci nestratil smer svojej cesty,
povedie ťa mesiac a s ním všetky hviezdy...
Až tam objavíš pravú silu svojho talizmanu,
Tam vo večnosti pod ochranou boha hromu...
Keď hlava draka zvíta sa so skalnatými brehmi,
počúvaj vo vetre hymnu hranú lesnými rohmi.
Na štítoch obrovskej ľadovej skaly
vo výške mrakov, kde hniezdia už len orly,
tam čaká ťa hostina pri okrúhlom stole
s tými, čo pozdvihli čierny kov na severe.
Strach, čo slabých zo snov prebúdza
sa aj pre nich stal zmyslom života.
Tam zapáľ vatru, nech žiari diaľkou jej plameň,
aby sme našli cestu, až nadíde aj náš deň...
|
Žriebädlo Sereď, Slovakia
The band formed in April 2012 presented as a black metal project. The founding members were drummer Šamot and guitarist Ivoš. The complete band line-up works since December 2013.
In May 2016 band released their first album Najsamprv.
Streaming and Download help
If you like Žriebädlo, you may also like:
Bandcamp Daily your guide to the world of Bandcamp